120. výročie narodenia architekta Ladislava Hudeca

Medzi významnými osobnosťami Banskej Bystrice má nepochybne svoje miesto aj architekt a staviteľ  Ladislav Hudec. Ladislav Hudec sa narodil 8.1 1893 v Banskej Bystrici, ako najstaršie zo šiestich detí, v rodine architekta a staviteľa Juraja Hudeca (1853 – 1920) a matky Paulíny, rod. Škultétyovej, pochádzajúcou z Košíc. Jeho súrodencami boli sestry Jolana, Lívia, Edita, Magdaléna a najmladší súrodenec, brat Gejza. Ladislav Hudec sa narodil v dome na Bakossovej ulici. Jeho druhým domovom sa stala budova Evanjelického spolku, v ktorom mesto poskytlo služobný byt pre jeho otca, keďže Juraj Hudec bol aj finančným kontrolórom mesta. Do vlastnej rodinnej vily na Skuteckého ulici, ktorú postavil otec Juraj, sa Hudecovci nasťahovali v roku 1906, keď mal Ladislav 13 rokov.

Dá sa povedať, že so životom a rodinou Ladislava Hudeca je Skuteckého ulica spojená viac ako dosť, pretože okrem rodinnej vily projektoval Juraj Hudec aj Späthovu vilu, dnes sídlo VšZ poisťovne. Navyše stavebná firma jeho otca postavila budovu Krajského súdu, Meštiansku chlapčenskú školu (dnes Základná škola slobodného slovenského vysielača), budovu Obchodnej a priemyselnej komory a budovu Hungarie. Ďalšou stavbou, ktorú v Banskej Bystrici realizovala firma Juraja Hudeca je budova Dievčenského gymnázia na Kuzmányho ulici a budova Štátnych lesov.

Je zaujímavé, že Ladislav Hudec sa vôbec nechcel stať architektom. On sám chcel byť farárom, no ako najstarší syn musel rešpektovať otcovu vôľu, ktorého inak veľmi obdivoval, a ísť v jeho šlapajách. Základom kreslenia ho učil Dominik Skutecký. Učiť sa začal u otca, ktorý ho zasvätil do tajov staviteľstva a trval na tom, aby si vyskúšal každé remeslo na stavbe. Bol mimoriadne remeselne zdatný. Študoval na banskobystrickom Evanjelickom gymnáziu, na dnešnej Skuteckého ulici. Počas gymnaziálnych štúdií získal tri výučné listy v odboroch murár, kamenár a tesár. Po maturite odišiel v roku 1910 študovať na Uhorskú kráľovskú akadémiu v Budapešti. Už počas štúdií bola podľa jeho projektu v roku 1913 realizovaná jediná Hudecova stavba na Slovensku, a zároveň jediné architektonické dielo mimo Číny, Kúpeľná kaplnka Panny Márie kráľovnej vo Vyhniach.

Kaplnka bola postavená namiesto pôvodnej Kaplnky sv. Jána Nepomuckého z roku 1734. V súvislosti s rozširovaním kúpeľov bola pôvodná kaplnka v roku 1896 asanovaná a miesto nej postavili kaplnku podľa projektu Ladislava Hudeca, ktorú v júni 1914 vysvätil archidiakon Wolfgang Rudnay a farár Jozef Daubner.

V tom čase je už Hudec členom Uhorskej kráľovskej komory architektov. Po vypuknutí I. svetovej vojny prerušil štúdium a dobrovoľne sa prihlásil do armády. Narukoval do 16. pešieho banskobystrického pluku. Po výcviku bol vo februári 1915 ako dôstojník Rakúsko – uhorskej armády v hodnosti poručíka odvelený do Haliče, kde v júni 1916 padol do ruského zajatia. V zápätí nato bol internovaný v zajateckom tábore Krasnaja Rečka pri Chabarovsku, v Západnej Sibíri. Tu spolu s  ostanými zajatcami pracoval na stavbe Transsibírskej magistrály. V novembri 1918 sa mu spolu so svojim bratom Gejzom podarilo zo zajatia utiecť. Prebrodil hraničnú rieku Usuri a dostal sa do Charbinu, kde mu na Dánskom konzuláte poskytli azyl. Odtiaľ sa po dvojročnom strastiplnom putovaní dostal do Šanghaja.

Hudec prichádza do Šanghaja v čase, keď mesto bolo pod správou Veľkej Británie, USA a Francúzska, v troch oddelených koncesiách. Tie boli spravované podľa práva domovských krajín a do týchto oblastí nemohla vstúpiť čínska polícia a ani vojsko. Po príchode začal pracovať v architektonickom ateliéry „Curry – zaoceánska spoločnosť“, amerického architekta Rowlanda A. Curryho. Za necelých päť rokov, počas ktorých tu pracoval, sa postupne vypracoval z kresliča na vedúceho architekta a partnera.

Medzitým na Slovensku v roku 1919 zbankrotovala dovtedy prosperujúca firma jeho otca. Po zrútení budovy Chemickej školy, ktorú stavala firma Juraja Hudeca pre Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici, požadoval štát od neho zaplatiť odškodné obetiam nešťastia. Krátko na to v roku 1920 však Juraj Hudec zomiera. V tom istom roku cestuje Ladislav domov. Dom jeho otca bol skonfiškovaný a rodičia prišli o všetok majetok. Po otcovi zostal niekoľkomiliónový dlh, takže štát vymáhal odškodné od syna. Mladý Hudec to vníma ako krivdu od československých úradov a tak sa chce zbaviť akejkoľvek väzby s Československom a ešte v tom istom roku sa vracia do Číny. Tu sa postupne stáva vyhľadávaným architektom koloniálneho Šanghaja. Po návrate zo Slovenska sa v roku 1922 oženil s dcérou bohatého nemeckého obchodníka Carla Theodora Meyera, Gisellou, s ktorou mal tri deti. Najstarší syn Martin Hudec (20.8 1923 – 7.4 2012), stredný syn Theodor (9.1 1925 – 7.8 2012) a najmladšia dcéra Alessa, narodená v roku 1928.

V roku 1925 sa Ladislav Hudec na podnet otca svojej manželky osamostatňuje a zakladá si vlastnú firmu „Hudec – zaoceánska spoločnosť“. Na rozbehnutie firmy mu ale chýbajú peniaze. Tie mu požičia manželkin otec, no do piatich rokov pôžičku splatí.

Prvá veľká objednávka, ktorú získal a ktorá v podstate odštartovala jeho úspešnú kariéru architekta a staviteľa, bola stavba Oblastnej nemocnice v Šanghaji v roku 1926. Táto nemocnica ako prvá mala klimatizované všetky operačné sály a čakárne.

Slávu mu prináša v roku 1934 stavba prvej výškovej budovy v Šanghaji – Park Hotel, jedna z prvých budov s oceľovou konštrukciou. 22 poschodová budova, vysoká 83,6 metra, bola do roku 1983 najvyššou budovou v meste, pričom do roku 1963 to bola najvyššia budova v Ázii.

V roku 1937 sa začína II. japonsko – čínska vojna. Japonci obsadzujú Šanghaj, no do zahraničných koncesií sa vstúpiť neodvážili. Po rozpade Československa, stále cítiac na sebe krivdu, požiadal v roku 1939 Ladislav Hudec o maďarský pas a občianstvo. V roku 1941 okupujú Japonci už aj cudzinecké štvrte Šanghaja. Ladislav Hudec nemôže pracovať, keďže Japonci zastavili výstavbu ďalších budov. V tom istom roku však získava maďarské občianstvo a súčasne dostáva ponuku vykonávať v Šanghaji úrad Maďarského konzula.

Po skončení II. svetovej vojny čínske úrady zavreli Hudecovi kanceláriu a nariadili mu domáce väzenie. V roku 1946 vypukne v Číne občianska vojna, takže sa Ladislav Hudec rozhodne opustiť krajinu, no neúspešne. Podarí sa mu to až o rok neskôr a vo februári sa aj s rodinou dostane do Švajčiarska. Podnikal študijné cesty do Talianska, Grécka a pracoval ako poradca pri úprave okolia Vatikánu. V roku 1950 sa rodina Hudecovcov znovu sťahuje, tentoraz do USA. Tu už Ladislav Hudec nerealizoval ani jeden projekt, pretože by musel začínať od začiatku a  navyše, aby mohol vykonávať prax, musel by si urobiť akreditačné skúšky. Na univerzite v Berkeley získal profesúru a učil na miestnej University of California.

Ladislav Hudec zomrel 26. októbra 1958 na srdcový infarkt a podľa jeho poslednej vôle boli telesné pozostatky v roku 1970 uložené v jeho rodnom meste, na banskobystrickom evanjelickom cintoríne.

V rokoch 1918 – 1947 postavil Ladislav Hudec v Šanghaji približne 65 budov, z toho takmer tretina patrí medzi chránené pamiatky Číny.

Madeirova rezidencia  –  1922
Apartmány Normandia  –  1924
Oblastná nemocnica v Šanghaji  –  1926
Kino Grand Theatre  –  1926
Joint Saving Society Bank  –  1928
Kostol Nanebovzatia Panny Márie  –  1928
Kostol pamiatky Christiana Moora  –  1931
Liou Ťi – šengova rezidencia  –  1931
Sun Kcheova rezidencia  –  1931
Apartmány Avenue  –  1932
Pivovar Union v Šanghaji  –  1933
Kino La fayette  –  1933
Rodinná vila Hudecovcov na Columbia road v Šanghaji  –  1933
Park Hotel – 1934
Mc Tyeirova dievčenská škola  –  1935
Apartmány Hubertus Court‘  –  1937