Za farbou indiga – 3. časť

3. časť

Modrotlačové formy

Najstaršie formy z 18. storočia boli vyrezané z pevného, húževnatého a trvanlivého hruškového dreva. Rezbár mohol použiť aj čerešňové, javorové, alebo orechové drevo. Jemné motívy boli vyrezané do drevených foriem dlátom, hrubšie kontúry často iba primitívnym náradím. Výsledkom bola rudimentárna kresba bez poltónov detailu, pripomínajúca starú kníhtlač čiernobielych ilustrácií.

Móda z konca 18. storočia využívala látky s drobnými vzormi. Na ich zhotovenie sa začali používať mosadzné drôtiky a pliešky. Ak bolo treba hrubšiu kresbu, priestor medzi dvoma jemnými mosadznými plieškami sa vypĺňal gumou, alebo plsťou. Vybíjané formy zniesli väčší tlak a v porovnaní s ľahko opotrebovateľnými drevenými formami mali dlhšiu životnosť.

Formy sa odlišovali aj tvarovo, najpočetnejšie boli štvorcové a obdĺžnikové formy s rozmerom zodpovedajúcim raportu, čo bolo pravidelné opakovanie sa vzoru na väzbách tkanín. Veľkosť platne musela trojnásobným nasadením formy na šírku plátna potlačiť celú plochu látky. Rovnako zaujímavé sú formy, ktorých ornament je situovaný do pravého uhla alebo do poloblúka. Osobitnú kategóriu tvorili formy nepravidelného tvaru.

Výrobcovia foriem

Na rozdiel od drevorytcov – holzštechrov a drevorezbárov – modellstechrov dostali výrobcovia foriem s kovovými vzorkami meno formštechri. Tí sa usilovali vyrovnať v dezénoch strojovej tlači, preto mala potlač kovovými formami univerzálnejší aj internacionálnejší charakter. Práca profesionálneho vzorkára si vyžadovala technickú zručnosť a trpezlivosť. Každý vzorkár musel byť zručný v drevorezbe aj v šperkárskom umení filigránu. Na zhotovenie kompletnej formy, do ktorej bolo treba natĺcť okolo 20-tisíc drôtikov, potreboval vzorkár až dva týždne.

Výroba modrotlače

Plátno sa najprv vyvarilo v čistej vode s pridaným lúhom vápenatým a sódou. Po vyvarení sa pralo v kyseline sírovej zriedenej s vodou a potom sa plákalo v čistej vode. Do namáčania a škrobenia sa pridávala modrá skalica, ktorá posilnila moriaci efekt indiga. Na plátno bielej farby sa naniesol vzor pomocou modrotlačovej formy, potretej bielou kašovitou hmotou – papom. Pap potlačené miesta ochránil pred agresívnym účinkom indigového farbiva. Dostatočne zafarbený materiál sa prepieral v slabom roztoku kyseliny sírovej, čím sa pap odstránil a natlačený vzor vynikol na tmavomodrom podklade. Ľudoví farbiari plátno prepierali v čistej tečúcej vode a usušené mangľovali. Ťažkými drevenými mangľami dosiahli správny lesk plátna a zvýraznenie ornamentu.

Pap alebo rezerva bola krycia hlinka, slúžila na zabránenie presakovania indiga na zakryté miesta aby ostali biele. Pap je zelenkavá hustá kaša z bielej maliarskej hlinky, arabskej gumy, octanu a siričitanu olovnatého, modrej skalice, masti a kamenca. Zmes sa riedi vodou a varí sa na bielošedú kašu. Každý farbiar mal vlastné tajomstvo receptu. Pap obsahuje aj žlč, aby sa tlač nerozpíjala. Na roztretie a rovnomerné nanesenie papu na tlačiarsku formu používali tlačiari tzv. šašiu.

Indigo sa najprv zomlelo na prášok kamenným mlynčekom, alebo sa rozdrobilo železnými guľami v medenej nádobe, potom sa trelo s teplou vodou. Do zmesi sa pridával roztok zelenej skalice, hasené vápno a v štvornásobnom množstve horúcej vody sa indigo miešalo. Roztok sa zlieval do zásobnicových nádob. Správnosť roztoku – kypy – sa skúšala namočením handričky, ktorá na vzduchu oxidáciou zmodrela. Takto sa utvorilo indigové modridlo, ktoré pre ľanové a bavlnené plátno bolo trvanlivé. Kupovalo aj hotové indigové cesto s menším obsahom modridla.

Okrem modrobielej modrotlače sa vyrábala aj modrotlač viacfarebná. Najobľúbenejšou farbou bola žltá s dvojakým odtieňom, ktorá na tmavomodrej latke krásne svietila.

Výrobky z modrotlače

Výrobky z modrotlače sa rýchlo rozšírili medzi všetky vrstvy obyvateľstva. Modrotlač bola relatívne lacná a odev z potlačeného bavlneného plátna sa nemusel tak často prať ako plátno biele. Na prelome 18. a 19. storočia sa modrotlač uplatňovala výlučne v meštianskom odeve. S jej používaním medzi ľudovými vrstvami sa stretneme v polovici 19. storočia, o čom svedčia litografie Petra Bohúňa, pohľadnice Pavla Socháňa a fotografie Jána Koulu. V neskoršom období sa modrotlač objavuje v ľudovom odeve čoraz častejšie. Stala sa súčasťou ženských krojov, šili sa z nej šatky, zástery, sukne, oplecká, ale aj posteľné obliečky. Rovnako bola obľúbeným materiálom ľudového interiéru na prikrývkach, perinových obliečkach aj na závesoch.

Medzi najrozšírenejšie výrobky z modrotlače patrili:

Zástery (tiež: šurc, fertucha, fertocha, fartuch, šata, záponka) využívali veľké aj malé vzory, najrozšírenejšími boli tulipány, zvončeky a iné štylizované kvety. Modrotlačové zástery nosili aj muži v nemeckých obciach na Spiši a družbovia ich používali ako sobášny pás.

Kabátiky (tiež: kacabajka, špencer, lietačka, lajbel, kabátik) z modrotlače boli vítanou náhradou namiesto drahšieho tmavého súkna. Ženské boli jednofarebné, ale aj vzorované s motívmi kvetín a prírodnými vzormi. Na kabátiky sa používalo domáce modrotlačové plátno, pretože bolo hrubšie ako „kupenské“ a chránilo pred zimou.

Šatky (tiež: chustky, chústečky) sa tlačili obojstranne, na každej strane s inými vzormi. Modrotlačiari tlačili modré šatky do zásoby a predávali ich na jarmokoch. Mali svoje názvy podľa vzorov, šatka jabĺčková, koliesková alebo húsenicová.

Sukne (tiež: suknica, spodnica) považujeme za vyvrcholenie modrotlačového umenia. Tlačili sa na hustom domácom plátne, ktoré držalo formu. Používal sa drobnejší vzor hviezdicový, kvietkavý, ktorý sa riasil na sukni od drieku nadol. Na Radvanskom jarmoku vraj dostala drevenou varechou po zadku iba najkrajšia sukňa z modrotlače.

Perinová modrotlač sa používala v interiéri na poťahy, tlačili sa z nej aj prikrývky, alebo aj závesy. Interiérové vzory mali pravidelnejšie geometrické figúry, alebo vzory voľnejšie, prevažne štvorcovej sieti. Modrotlač utvárala charakter interiéru mnohých slovenských dedín.

Prikrývky na stôl boli vyrábané modrotlačiarmi väčšinou pre mestské obyvateľstvo. Používali sa napr. vzory kanvičiek na kávu v štýle empíru.

Vzorkovnice

Kvôli ľahšej orientácii v širokej ponuke vzorov sa používali vzorkovnice. Boli vo forme závesov, ale častejší variant bol v tvare veľkej knihy. Knihy boli viazané z listov tvrdšieho čierneho papiera, ktorý sa používal pri balení homôľ cukru. Na jednotlivých listoch boli papom vyznačené všetky vzory aj s rôznymi možnosťami farebných obmien. Vzory boli očíslované a súhlasili s číslami zaznamenanými olejovou farbou na formách. Zákazník dal farbiarovi číslo vybratého vzoru a farbiar pripevnil na prinesené plátno medený pliešok – ciašku s číslom objednávky. Zákazník dostal ako potvrdenku ciašku s tým istým číslom.