Hrobka v Kostole Povýšenia svätého Kríža v Žiari nad Hronom – miesto posledného odpočinku banskobystrických biskupov

Prvý kostol v obci existoval už od roku 1332. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1527, kedy sa spomína ako starý. V najstaršej kanonickej vizitácii z roku 1626 sa nachádzajú záznamy o veľkom poškodení interiéru farskej budovy i samotného kostola. Veľký požiar vo Svätom Kríži  3. júla 1661 zničil nielen cele mestečko, ale aj kostol a  zvonicu so štyrmi zvonmi. Opätovne vyhorel aj pri požiari v  roku 1740. Po týchto zničujúcich požiaroch ostal gotický svätokrížsky kostol aj so svojím okolím v ruinách. Začiatkom 19. storočia banskobystrický biskup Gabriel Zerdahely usúdil, že kostol už nemôže ďalej slúžiť svojmu účelu. Starý kostol preto v roku 1806 zbúrali, zrušili kryptu pod hlavným oltárom a získaný kameň použili na výstavbu nového, klasicistického kostola. Plány jednoloďového dvojvežového kostola vypracoval kňaz Rehole piaristov, Florián Dom. Kostol je postavený približne na mieste starého kostola. Počas výstavby nového kostola v  rokoch 1806 – 1813 boli chrámové cennosti zo starého kostola uschované v Kremnickej mincovni.

V roku 1811 bola dokončená hrubá stavba chrámu. Na chóre bol umiestnený organ zo starého kostola a vo vežiach pôvodné zvony. Po dokončení maliarskych, sochárskych, tesárskych, sklenárskych a zlatníckych prác v interiéry kostola, biskup Zerdahely dňa 14. septembra 1812 na sviatok Povýšenia sv. Kríža kostol vysvätil. Do hlavného oltára uložil relikvie svätých Fulgencia, Jukundína a Severína. Dokončovacie práce trvali do 6. októbra 1813. Náklady na postavenie kostola dosiahli takmer 60-tisíc florénov.

Súčasný dvojvežový kostol je postavený v klasicistickom slohu. V každej veži sú dva zvony. V  severnej veži sa nachádza veľký zvon, ktorý má 1660 kilogramov a odliaty bol v roku 1948. Nachádza sa tu aj umieráčik z  roku 1924, vážiaci 58 kilogramov. V  južnej veži je umiestnený Medián – stredný z  roku 1924 k úcte Nepoškvrneného počatia P. Márie a malý z toho istého roku k úcte svätého Kríža. Veža sa spolu s krížom vypína do výšky 30 metrov. Pôvodné vežové hodiny daroval kostolu v roku 1857 Štefan Moyzes. Fasáda kostola má vysunutú vstupnú časť – portikus – so šiestimi toskánskymi stĺpmi. Nad vstupom je trojuholníkový tympanón a v jeho strede je umiestnený erb biskupa Zerdahelyho od Leopolda Forstra. Nad hlavným vchodom medzi vežami je umiestnený medený, pôvodne pozlátený kríž. Na dvoch tabuliach pod sebou je latinský nápis od biskupa Rudňanského z roku 1847: „Ecce crucem Domini, fugite partes adversae“, čo v preklade znamená: Hľa kríž Pána, ujdite nepriatelia. Na priečelí po obidvoch stranách hlavného vchodu sú pamätné tabule, ktoré venoval Spolok Sv. Vojtech, ako prejav úcty významným národným a cirkevným dejateľom – Dr. Štefanovi Moyzesovi, prvému predsedovi Matice slovenskej a Michalovi Chrástekovi, prvému tajomníkovi Matice slovenskej, ktorý bol svätokrížskym kňazom a je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiari nad Hronom. Obaja prežili svoje posledné roky svojho života vo Svätom Kríži a tu našli aj miesto svojho posledného odpočinku.

Pod severnou vežou kostola je vybudovaná krypta, určená na pochovávanie biskupov Banskobystrickej diecézy, ktorú v roku 1808 nechal postaviť banskobystrický biskup Gabriel Zerdahely. Nad vchodom, ktorý je situovaný z bočnej fasády, je umiestnený nápis: Sepultura episcorum neosoliensium. V hrobke sú uložené pozostatky šiestich banskobystrických biskupov – Františeka Berchtolda, Gabriela Zerdehelyho, Jozefa Belánskeho, Karola Rimelyho, Mariána Blahu, Štefana Moyzesa – a dvoch kňazov J. Šimúniho a F. S. Molnára. V októbri 2012 prešla kaplnka celkovou, a treba dodať citlivou, rekonštrukciou.

BBSOO ďakuje za ústretovosť pánovi Mgr. Miroslavovi Hlaváčikovi, dekanovi Farnosti Povýšenia sv. Kríža a pani Mikulčíkovej z Miestneho odboru Matice slovenskej v Žiari nad Hronom.

zdroj: Matica slovenská v Žiari nad Hronom

Mestské noviny roč. VII, č. 20, 2. október 2012, str. 5

Banskobystrické biskupstvo, Kňazský seminár sv. Františka

Xaverského Banská Bystrica – Badín, 2011