Michal Königsberger

Obdobie zlatého veku Banskej Bystrice, keď medené mesto takmer pravidelne navštevoval kráľ Matej Korvín, kedy v meste pôsobila najvýznamnejšia banská a hutnícka spoločnosť na svete, keď v meste staval svoje klenby Anton Pilgram a svoje sochy tesal Majster Pavol a možno aj Veit Stoss, si história Banskej Bystrice nevie predstaviť bez Michala Königsbergera.

     Michal Königsberger patril medzi najpoprednejších občanov Banskej Bystrice v období stredoveku. Zbožný muž, štedrý donátor a ochranca chudobných sa stal legendou ešte počas svojho života. Svojim ohromným majetkom, mecenášstvom, fundátorstvom a dobročinnosťou sa vymyká z bežného priemeru, a to nielen medzi svojimi súčasníkmi, ale aj v dobách, ktoré mu predchádzali a ktoré nasledovali po ňom.

Pôvod Michala Königsbergera sa na základe dostupných písomných prameňov nepodarilo identifikovať. V známom testamente z roku 1503 spomína troch nevlastných bratov menom Faulpach, Tomáša, Štefana a Jána. Matej Bel, biskup Ipoly a Marián Skladaný hľadajú pôvod Michala Königsbergera v Novej Bani, ktorá sa v tom čase vola Königsberg. Marián Skladaný mu pripisuje každopádne domáci pôvod. Ipoly ide ešte ďalej a stotožňuje rodinu Michala Königsbergera s rodinou, ktorá vystupuje v účtovnej knihe Banskej Bystrice z roku 1382 pod menom Monte Regis. Dušan Jurkovič kladie korene Michala Königsbergera do Ausburgu na Weinmarkt, do susedstva rodiny Jakuba Fuggera, kde v dome svojho otca Juraja mal prežiť Michal svoju mladosť.

V doteraz prístupných banskobystrických písomných záznamoch sa Michal Königsberger  v Banskej Bystrici prvý krát objavuje v roku 1481, a to hneď ako člen mestskej rady, čo znamená, že tu musel žiť už pár rokov predtým, až po jeho skon v roku 1505. V roku 1489 zastával funkciu banskobystrického richtára. Pozoruhodný je záznam z roku 1469, ktorý pod menom Michal Königsbereger uvádza kremnického komorského grófa.

Michal Königsberger bol dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka Margaréta, rodená Kolmanová, bola dcérou Mikuláša Kolmana zo Zvolena, ktorý sa stal zakladateľom významného banskobystrického patricijského rodu (jeho brat Ján patril k popredným banskobystrickým waldburgerom druhej polovice 15. storočia) a sestrou Ondreja Kolmana, banskobystrického notára a richtára v rokoch 1516 a 1519. Po smrti svojej prvej manželky Margaréty sa druhý krát oženil v roku 1501 s vdovou Benignou Krausovou. Spolu s ňou vyženil aj nevlastného syna Juraja, ktorého si Michal Königsberger osvojil a menoval ho hlavným dedičom. Ten sa neskôr stal augsburským mešťanom, pretože v roku 1516 sa Juraj priženil do rodiny Artzovcov z Augsburgu, čím sa stal švagrom Jakuba Fuggera. Jeho jediný vlastný syn Ján pôsobil vo funkcii altaristu (kaplána) kaplnky Božieho tela a farára kostola Sv. Alžbety.

Michal Königsberger sa v priebehu času stal majiteľom dvoch domov Niederhausu – Dolného domu (poloha ktorého je v Banskej Bystrici neznáma) a Oberhausu – Horného domu. Súčasťou Oberhausu bola kaplnka sv. Jána Krstiteľa. Dnes na tomto mieste stojí Diecézny kostol sv. Františka Xaverského. Parcela Oberhausu v 15. storočí siahala až po vtedajšie hradby pri Hrone. Majetkom Michala Königsbergera bola tiež náprotivná strana dnešnej Kapitulskej ulice, kde stál v tom čase majer s hospodárskymi budovami. Do jeho pozemkového vlastníctva prináležalo aj rozsiahle územie medzi Majerom a Šálkovou. Ďalej vlastnil baňu na zelenú farbu (farbfluse) v Ľubietovej a stál na čele podnikateľského konzorcia vlastniaceho banské polia v Jarabej pri Brezne, podnikal v údolí ľupčianskeho potoka a na Starých Horách.

Hlavný zdroj bohatstva však treba hľadať v prenájme kolmanovských baní od Thurzovsko – fuggerovskej mediarskej spoločnosti. Obaja nájomcovia Benedikt Glocknitzer a Michal Königsberger za obdobie rokov 1495 – 1505 obdržali od Thurzovsko – fuggerovskej mediarskej spoločnosti spolu 450 tisíc zlatých, čo bola horibilná suma. Treba však od nej odpočítať prevádzkové náklady, napriek tomu čistý zisk pre oboch podnikateľov bol mimoriadne vysoký.

V čase Thurzovsko – fuggerovskej mediarskej spoločnosti vykúpil majetok nesolventných banskobystrických podnikateľov po ich smrti. V roku 1499 spolu s richtárom Petrom Eisenfeurerom kúpil polovicu bane od vdovy Barbory Kuncovičovej a o dva roku neskôr od dedičov Víta Mühlsteina bane na zelenú farbu na Pieskoch, pozemky v Banskej Bystrici a dom v Budíne. V tom istom roku zároveň odkúpil za 650 zlatých celé dedičstvo po Kolmanovi. Vynaložené investície sa mu však vyplatili, a tak mohol za svoje vlastné finančné prostriedky realizovať aj verejné stavby v meste.

Vďaka jeho štedrosti sú mnohé stavebné a umelecké pamiatky v Banskej Bystrici dodnes spojené s menom Michala Königsbergera. V rokoch 1492 a 1500 inicioval vydanie odpustkových listín pre Farský kostol. Odkúpením pozostalosti po Vítovi Mühlsteinovi roku 1501 prechádza na Michala Königsbergera aj fundácia kaplnky Božieho Tela a sv. Ondreja. Nebola to určite náhoda, lebo spolufinancovanie s Vítom Mühlsteinom nachádzame prostredníctvom erbov na súsoší Olivovej hory, umiestnenej v nike južnej strany Farského kostola. Na pokrytie strechy Farského kostola venoval 1000 zlatých, ďalších 1000 zlatých na vytvorenie oltárnej skrine na hlavnom oltári, ktorý bol bohužiaľ zničený požiarom roku 1761 a 1250 zlatých na kaplnku Sv. Jána Almužníka reprezentujúcu vrcholnú neskorogotickú architektúru na Slovensku. Kaplnka bola postavená ako súkromná kaplnka pre rodinu Michala Königsbergera. Mala samostatný vchod zo severnej strany kostola, dnes cez sakristiu.

S menom Michala Königsbergera je spojený aj dnes už neexistujúci oltár sv. Mikuláša, ktorý pôvodne bol umiestnený pred hlavným oltárom. Nakoniec vzťah k Farskému kostolu bol vyjadrený aj tým, že jeho pozostatky boli uložené v hlavnej lodi Farského kostola pred hlavný oltár, pokryté červeným mramorom s portrétom donátora v životnej veľkosti.

Michal Königsberger je považovaný aj za zakladateľa dnešného kostola Sv. Kríža, na steny ktorého inicioval už dnes nezachovanú fresku „Sedem radostí P. Márie“. V roku 1492 dal na cintoríne pri Farskom kostole postaviť Kaplnku sv. Michala, z ktorej sa neskôr stal Kostol sv. Kríža.

Jeho erb je v klenbe sásovského kostola sv. Antona a sv. Pavla a jeho portrét spolu s manželkou Benignou na tabuľovej maľbe „Adorácia ostatkov sv. Antona“ na hlavnom oltári. Pre banskobystrické kostoly dal vyhotoviť kalich, oltárne prikrývadlá a bohoslužobné rúcha. 1250 zlatých venovaných najbiednejším obyvateľom Banskej Bystrice nepotrebuje žiadny komentár. Rôznym osobám odkázal 1300 zlatých a cirkvi 4165 zlatých, čiže spolu 6720 zlatých v hotovosti, čo predstavovalo viac ako štvornásobok priemerného ročného príjmu mestskej pokladne v tom období⁽¹⁾.

Michal Königsberger má podiel aj na výstavbe verejných kúpeľov v Lazovnej ulici č. 7, ktoré daroval mestu. Krátko pred svojou smrťou požiadal o povolenie postaviť z vlastných prostriedkov v Banskej Bystrici verejné kúpele, keďže staré zničil požiar mesta v roku 1500. Toto povolenie dostal a kúpele boli postavené ešte v roku 1505 na ulici, ktorá podľa nich dostala svoje pomenovanie, Lazobná ulica. Kúpele následne daroval mestu, ktoré ich prenajímalo za ročný cenzus 12 zlatých kúpeľníkovi. Medzi povinnosti kúpeľníka patrilo pripraviť raz za štvrťrok kúpeľ pre mestskú chudobu. Na tento účel odkázal Michal Königsberger 50 zlatých⁽²⁾. V roku 1761 kúpele síce boli zničené požiarom, ale erb Michala Königsbergera ponechali na priečelí novopostavenej budovy.

Ako plynul čas, Michal Königsberger sa začal pomaly vytrácať z pamäti mesta. Dnes už len niekoľko budov pripomína históriu tohto mena: Kostol sv. Antona a Pavla v Sásovej, Kostol sv. Kríža,  Diecézny kostol sv. Františka Xaverského na Námestí SNP, Farský kostol Panny Márie v mestskom hrade a budova číslo 7 v Lazovnej ulici, kde kedysi stáli mestské kúpele.

Jozef Ďuriančik / Korene medeného mesta, Banská Bystrica : TRIAN 2010

1.)     Igor Graus / Michal Königsberger, Pamätihodnosti mesta Banská Bystrica I., Mesto Banská Bystrica 2012

2.)     Marian Skladaný / Testament banskobystrického mešťana Michala Königsbergera, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov  VI. – Pod Osmanskou hrozbou, Bratislava : Literárne informačné centrum 2004